Dnes (18. októbra 2025) si pripomíname 20 rokov od vydania Shadow of the Colossus. Hra dodnes fascinuje tým, ako cez tichého hrdinu rozpráva o vine, láske a cene, ktorú platíme za „záchranu“. Namiesto lacného morálneho zvratu nás Shadow of the Colossus núti dlho sedieť s nepríjemným poznaním: možno nie sme hrdinami my, ale agresormi.
Ticho, ktoré nepatrí hráčovi
V mnohých hrách má ticho slúžiť ako zrkadlo pre hráča. Fumito Ueda však robí opak. Jeho protagonisti v Ico, The Last Guardian aj tu hovoria málo, prípadne neznámym jazykom. Pauzy preto nevytvárajú prázdno, ale odstup – priestor, v ktorom si k postavám hľadáme cestu cez gestá a situácie, nie cez návod. Wander nie je “self-insert” (postava navrhnutá ako projekcia hráča). Je to konkrétny človek s minulosťou, ktorú vidíme iba v náznakoch: prichádza s telom Mono, starostlivo ju položí na oltár, nesie „starodávny meč”, dôveruje koňovi menom Agro. Jeho motivácia je silná, no nejasná – a práve to zvyšuje emocionálnu váhu.
Wander ako útočník a vznešenosť kolosov
Na papieri ide o klasickú fantáziu: ušľachtilý cieľ, svetelný hlas Dormina z výšky, zázračný meč a „monštrá” na porazenie. V praxi však Wander narúša cudzie územie. Mnohé kolosy si ho nevšímajú, kým ich nevyprovokuje. Až potom sa bránia. Keď ich bodá, z rán strieka čierna krv. Rútia sa k zemi s nárekmi, ktoré pripomínajú skôr smútok než zlo. Kolosy pôsobia vznešene a nevine, čo obracia žáner naruby: hrdinstvo sa mení na rituál deštrukcie. Hra to nevykríkne, iba nám dovolí všetko prežiť – a nechať svedomie pracovať.
Hráč ako herec, nie sudca
Shadow of the Colossus neuráža hráča tým, že by mu spätne vysvetľovalo, že „nič nerozhodoval”. Na rozdiel od titulov typu BioShock či Spec Ops: The Line nesmeruje k okázalej lekcii o agentúre, ale k stíšenému porozumeniu. My nehráme za „seba”, hráme za Wandera, ktorý už urobil voľbu. Naša úloha pripomína herectvo: interpretujeme jeho cestu, učíme sa jeho rytmus, skúšame to znova a znova. Odsúdenie je lacné, porozumenie si vyžaduje čas – a Ueda nám ho dáva veľkoryso: prázdne planiny, dlhé cesty, ticho medzi údermi meča.
Záver, ktorý mlčí a bolí
Záverečný obraz zostáva jedným z najsilnejších v hernej histórii: po zásahu tých, čo chceli Wandera zastaviť, sa z neho stáva dieťa. Mono sa prebudí a zdá sa, že sa oň postará. Všetka sila, všetka húževnatosť sú preč; ostáva krehkosť a otázka, či bolo zničenie kolosov hodné tejto ceny. Hráč viac nemá kam nasledovať svoju postavu – Wander ide tam, kam sa už nedostaneme. Práve preto má príbeh dlhý dozvuk. Hra nám nič neprikazuje. Nechá nás premýšľať.
Dvadsať rokov po vydaní Shadow of the Colossus stále dokazuje, že tichá forma môže niesť najhlasnejšiu morálnu pointu. Nie je to výkrik, je to svedomie, ktoré sa ozýva, keď doznelo echo posledného kolosa.