Keď pred 23 rokmi vyšiel na trh prvý diel zo série Mafia s podtitulom The City of Lost Heaven, len málokto tušil, aký hit sa z neho stane. K príbehu Tommyho Angela, ktorý sa zhodou okolností ocitne v mafiánskej rodine Salierovcov sa mnohí hráči vracajú dodnes. A nie je to len vďaka remake-u, ktorého sme sa dočkali v roku 2020, na popularite nestráca ani spomínaná pôvodná verzia.
Prvá Mafia v našich končinách doslova zľudovela. Pamätáme si postavy, legendárne hlášky, miesta a niet hráča, ktorému by sa pri spomienke na legendárne preteky nezdvihol tlak na 200. Ďalšie diely už tak úspešné neboli, najmä ten tretí, ktorý je aj doposiaľ v katastrofálnom stave. Viem o tom svoje, pred príchodom Domoviny som si totiž prešiel definitívne edície jednotky, dvojky i trojky.
Ako teda obstála Mafia: The Old Country? Budeme na ňu spomínať aj po rokoch, alebo zapadne prachom už po pár týždňoch? Keďže od vydania už uplynulo pár dní, ďalšie časti textu budú obsahovať prezrádzanie deja, aby som mohol lepšie vysvetliť niektoré svoje pripomienky.
Návrat na miesto, kde to začalo
Príbeh sa odohráva na začiatku 20. storočia na Sicílii, kde mladý Enzo Favara pracuje v neľudských podmienkach sírnej bane patriacej mocnému Donovi Spadarovi. Tvrdá práca, nebezpečné prostredie a krutí nadriadení sú každodennou realitou, z ktorej sa Enzo snaží uniknúť. Náhoda a tragické okolnosti ho však privedú do kontaktu s konkurenčnou mafiánskou rodinou Torrisi, ktorá mu ponúkne príležitosť na nový život — no za cenu toho, že sa zapletie do sveta organizovaného zločinu.
Ako nový člen rodiny Torrisi sa Enzo postupne zoznamuje s jej členmi a spojencami, spoznáva mocenské dohody i rivality, ktoré držia krehkú rovnováhu medzi jednotlivými klanmi. Z obyčajného nováčika sa stáva spoľahlivý muž, ktorému Don začína dôverovať. Príbeh hráča vedie naprieč rôznymi prostrediami — od zaprášených sicílskych ulíc cez vinárstva až po tajné operácie, ktoré rodine prinášajú zisk aj vplyv.
V centre diania sú spory medzi rodinami Torrisi a Spadaro, do ktorých sa zapája politika, miestna elita aj skorumpované úrady. Intrigy, zrada a staré účty udržiavajú napätie a neustále hrozí, že sa krehké prímerie zrúti. Do toho vstupuje aj osobný život Enza, ktorý balansuje medzi lojálnosťou k rodine a vlastnými citmi.
Príbeh neurazí, ani nenadchne
Vývojári dlhé mesiace komunikovali, že nová Mafia bude diametrálne odlišná od tej tretej. Že sa môžeme tešiť na uzavretý príbeh, ktorý nás zabaví na pár hodín. Uzavretý, párhodinový príbeh sme dostali, ale aj s mnohými, ako sa hovorí „muchami“.
V prvom rade ide o nelogickosť niektorých postáv a rozhodnutí. Začať môžeme pri hlavnej postave, Enzovi Favarovi. Ten ako sirota dlhé roky pracuje v bani, jeho otec sa ho zriekol za pár drobných a baňa sa tak pre neho stáva domovom i pracoviskom zároveň. Lenže prakticky okamžite sa z neho po príchode do rodiny Torrisiho stáva hrdina a mudrlant, akého svet nevidel. Dôkaz toho je, ako sa sám prihlási na preteky na koňoch. Pritom pár scén predtým sa prizná, že na koni prakticky v živote nesedel. A čo urobí mocná a obávaná rodina Torrisi? Namiesto toho, aby sa snažila uplatiť nejakého jazdca, nájsť niekoho schopnejšieho, zverí dôležité preteky zelenáčovi. Veď predsa povedal, že on pôjde.
Od tohto momentu sa z neho stáva hrdina, ktorý, aj vďaka mnohým nascriptovaným momentom, nepozná premožiteľa. A to aj na strednej obtiažnosti. Hranie sa na superhrdinu ešte dokážem pochopiť či odpustiť, čo však vývojárom neprepáčim je posledná kapitola a spomínaná nelogickosť aj pri postave dona Torrisa a Cézara. Takže don Torrisi má jedinú dcéru, ktorú chce vydať za syna jedného baróna. Ten má veľký vplyv a majetky. V dnešnej dobe zvrátené, ale je potrebné si uvedomiť, že herne sme v rokoch 1904 až 1907. Avšak, tento svoj plán chce naplniť aj po tom, čo ho barón zradí. V dôsledku čoho umiera jedna z hlavných postáv. Tá je, ako sa dozvedáme, otcom Sama z Mafie 1.
Ten koniec, to vážne..?
Snažím sa pochopiť tento jeho zámer. Jasné, zradil otec, syn v tom nebol a zaiste preberá všetky majetky a moc. Tu sme však vo svete mafie. Hráme sa na rodinu, nie na jednotlivca. Takže moja logika mi hovorí, že po takejto zrade by moju dcéru nedostal ani len sused danej rodiny. Don si však za svojím stojí až do posledného momentu. A čo urobí Cézar?
Ten s vami najskôr bojuje v súboji s nožmi. Vy ho, samozrejme, premôžete, ale necháte ho žiť. Veď je to váš priateľ. Následne sa postaráte o dona, ktorý zo svojho zámeru neustúpi a opäť prichádza na scénu Cézar. Prehodí s vami pár slov a následne, pre mnohých prekvapivo, pre mňa nie, vás zabije. Prečo to urobí je mi dodnes záhadou. Pritom od môjho dohrania hry, ktoré mi trvalo okolo 17 hodín, uplynulo pár dní.
Don je mŕtvy, všetci jeho nepriatelia tiež. Zabíjal ich Enzo osobne, Enzo deklaruje, že chce odísť s Isabelou do Ameriky. Tým sa vzdáva nejakého pomyselného podielu na peniazoch a podobne. Takže sa Cézar môže vrátiť domov, a po tom, čo by skončila erupcia sopky, ktorá bola pomyselnou vedľajšou postavou v príbehu, sa mohol chopiť moci ako potomok Torrisiho pokolenia. A už keď som zradil, podľa nich, rodinu, tak mal zabiť aj Isabelu na úteku. Cézar ju namiesto toho púšťa z domu.
Hrateľnosť v Mafia: Domovina je na tom rovnako ako príbeh
Už som spomenul nový prvok hrateľnosti, ktorý tento titul prináša. Aj keď nože sme mali aj v predchádzajúcich dieloch, v tomto dostávajú nový význam. Pribúda nová vlastnosť, a tou je, že sa tupia. Súboje jeden na jedného len s nožom v ruke sú spočiatku zaujímavé, ale ku koncu sú nezáživné, keďže dookola robíte to isté.
Pocit, že dookola robím to isté, som mal aj pri takmer celom hraní. Keď autori sľubovali návrat ku koreňom, nečakal som až taký doslovný návrat. Pamätáte si legendárne preteky v prvej hre? V Domovine ich dostanete na koňoch i na autách. Pamätáte si na misiu, ako idete kradnúť do vily dokumenty? V Domovine sa do vily vkradnete tiež. Pamätáte si misiu v továrni? V Domovine ju máte tiež. Pamätáte si na misiu, kde na korbe nákladného auta veziete postreleného Sama a vy s Thompsonom strieľate po autách, ktoré vás prenasledujú? V Domovine to máte tiež.
Akoby sa autori báli urobiť krok vedľa a prísť s niečím novým. A to je rozhodne škoda. Namiesto čerstvého severáku tak s hrou prúdi teplý vzduch od juhu. Síce je veterno, ale zároveň s tým aj horúco.
Autá aj zbrane som si užíval
Z herných prvkov ma veľmi bavila jazda autami. Tvorcovia síce umožnili preskočenie presunov z miesta na miesto, ale túto funkciu som nepoužíval. Naopak, užíval som si šoférovanie a najmä rozhovory medzi postavami počas cesty — dozvedel som sa z nich množstvo drobných detailov, ktoré príjemne dotvárali atmosféru. Kone som využíval len vtedy, keď si to vyžadoval scenár, inak som uprednostňoval kolesá pred kopytami.
Objavili sa názory, že autá v hre sú príliš rýchle. Mne to tak neprišlo. Vývojári za mňa v tomto bode našli správny balans medzi tým, že ide o autá zo začiatku 20. storočia a potrebami hry. Akurát som nerozumel tomu, prečo som sa niekedy musel postaviť priamo pred auto, aby som roztočil motor a niekedy som motor naštartoval priamo z auta. Hoci, kľuka na roztočenie motora vpredu bola.
Streľba bola pre mňa jedným z highlightov hry. Na DualSense ovládači musel byť zážitok určite intenzívnejší vďaka haptike a adaptívnym zadným tlačidlám. Avšak aj na myši bolo správanie zbraní presvedčivé a zábavné. Užíval som si každý jeden vystrelený náboj. Aj keď ponuka zbraní je pomerne bohatá, najviac som sa „skamarátil“ s brokovnicou na diaľku.
So streľbou súvisí aj správanie sa, umelá inteligencia, nepriateľov. Tá bola priemerná. Aj na spomínanej strednej náročnosti som často narážal na to, že mi protivníci doslova vchádzali do rany. Mafia sa však nehrá na taktickú a náročnú strieľačku. Hráčom prináša doslova filmový zážitok pretkaný hernými pasážami, takže tento „nedostatok“ viem odpustiť.
Technická stránka a detaily, ktoré bijú do očí
Za čo hra dostane body dole, tak určite za grafiku. Spočiatku to vyzeralo, že nás čaká vizuálna lahôdka, no čím viac som hral, tým viac sa ilúzia vytrácala. Niektoré animácie akoby vývojári dokončili len narýchlo — postava sa k dverám „prilepila“ neprirodzeným doskokom, rovnako k telám na zemi.
K tomu si pridajte loadingy, ktoré boli niekedy tak dlhé, že som nemal pocit, že hrám titul z roku 2025. A aby toho nebolo málo, hra mi počas prechádzania spadla približne desaťkrát bez jasného dôvodu.
Kto by si zapol sicílsky dabing, keď máme český?
Na druhej strane musím pochváliť český dabing, ktorý je pre sériu Mafia už tradičnou pridanou hodnotou. Don Torrisi bol nahovorený naozaj parádne. Jakub Saic podal famózny výkon, dona som aj vďaka nemu mal rád až do poslednej kapitoly.
Aj Enzo mal svoju charizmu. Oskar Hes síce doposiaľ veľa skúseností s dabingom nemal, v hre to však počuť rozhodne nie je. Čo počuť je nesúlad audio mixu. Niektoré vety v dabingu boli hlasnejšie, ako keby nahrávané dodatočne. Väčším problémom je, že často boli ruchy okolia hlasnejšie ako dabing. Namiesto dôrazu na rozhovor sa zvuk rozhodol klásť dôraz na kopytanie koní, či na motory áut.
Mafia: Domovina ponúka aj sicílsky dabing. Priznám sa, že ten som ani neskúšal. Nemal som na to dôvod — český dabing jednoducho fungoval. Nakrátko sa ešte zastavím pri hudobnej stránke, ku ktorej nemám čo dodať. Hudba zvolená správne, jednotlivé skladby dotvárali celkovú atmosféru hry. Najviac na duši ma pohladil záver, kedy sa pekne objavuje motív z Mafia II.
Hra tak ponúka zaujímavé momenty, dobrú jazdu a kvalitný český dabing, no príbeh aj technické spracovanie zaostávajú za očakávaniami. Opakovanie známych motívov, nelogické rozhodnutia postáv a dlhé načítavania kazia celkový dojem. Odpoveď na otázku z úvodu je tak zrejmá – na hru po rokoch určite spomínať nebudeme, ale v nasledujúcich dňoch a týždňoch rozhodne nezapadne prachom. Zvlášť, keď vývojári chystajú nový herný režim, o ktorom sme vás informovali aj v tomto článku.
