Hneď na začiatok si treba ujasniť, že hra nemá príliš na city hrajúci, vážny a emočný príbeh ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. V niektorých prípadoch tieto podmienky samozrejme spĺňa, ale nedomyslené dialógy, divné misie, ktoré do príbehu veľmi nesedia a nevydarené finále, pocit z tejto hry celkom kazia. Jediné, čo zachránilo finálny akt hry, a v podstate celý príbeh, sú prvky, ktoré v hrách len tak nevidíte a naozaj zaujímavé spracovanie spolupráce dvoch hráčov.
Rovnako ako posledná hra od režiséra Josefa Faresa, Brothers: A Tale of Two Sons, aj táto hra má dvoch hlavných protagonistov, ktorí príbeh prežívajú spolu. Avšak oproti prvej režisérovej hre, v tejto budete priateľa naozaj potrebovať. Nie kvôli tomu, že je náročná, ale kvôli tomu, že hra je striktne kooperatívna, to znamená, že bez kamaráta vás nepustí hrať. Žiadny sólo zážitok jednoducho neexistuje. Máte na výber hranie cez internet alebo lokálne na jednom počítači (konzole). Ktorúkoľvek z týchto možností si vyberiete, dostanete obraz rozdelený na dve polovice, z toho jedna z nich je vaša s vašou postavou Lea – agresívneho gangstera, ktorý nerozmýšľa ale koná, alebo Vincenta – rodinne založeného muža, väčšinou s chladnou hlavou. Záleží, koho si na začiatku príbehu vyberiete.
Obraz sa rozdelí na dve polovice horizontálne, niekedy vertikálne, niekedy sa môže stať, že bude rozdelený na rovnaké časti, niekedy bude váš kamarát zaberať väčšiu časť obrazovky, niekedy naopak. To je prvá vec, ktorá nás zaujala. Naozaj zaujímavé spracovanie rozdelenie obrazovky, ktoré sa upravuje podľa príbehu, to znamená, že ak máte vy dôležitý dialóg a váš kamarát práve nerobí nič zaujímavé, zaberiete mu tri štvrtiny obrazovky. Môže sa ale stať, že práve, keď sa budete rozprávať s niekým v hre, váš kamarát spustí pokračovanie v príbehu a váš dialóg sa jednoducho zruší. Ide však o vec dohody medzi vami dvoma.
Problémom s rozprávaním sa s postavami v hre je jednoduchý. Ak sa vy a váš kamarát rozhodnete rozprávať sa naraz s niekým iným, hra nevymyslí nič lepšie, len spustiť audio v rovnaký čas, a teda vaše konverzácie sa zvukovo prekrývajú. Čiastočné riešenie problému je zapnutie si titulkov, keďže každá postava má svoje na svojej strane. Podobné problémy môžu hráča iritovať, ale sú to koniec koncov len drobné nedostatky, ktoré nebránia tomu, aby sa spolupráca dvoch hráčov v hre A Way Out nerovnala zábave.
V istej misii je jeden z vás nútený vo vašej cele (s partnerom máte cely vedľa seba) skrutkovačom robiť dieru na druhej strane toalety, zatiaľ čo ten druhý pozerá na chodbu a dáva pozor na prichádzajúce stráže. Keď sa bachár bude blížiť, je na vašom parťákovi, aby vás upozornil včas, aby ste mali dostatok času zakryť dieru. Ak to náhodou nestíhate, máte ešte poslednú šancu, keďže váš parťák môže strážnika na malú chvíľu zdržať pri jeho cele. Tieto momenty sú najlepšími v hre, keď sa jednoducho musíte spoliehať a komunikovať s človekom, s ktorým hru hráte. A to nie len čo sa týka hrania, ale aj komunikácie v reálnom svete. Takýchto pasáží je v približne 5 – 6 hodinovej kampani hneď niekoľko.
Napriek tomu, že tieto momenty sú intenzívne a prežívate ich, je to skôr preto, že sedíte (alebo sa rozprávate) s niekým, na kom vám záleží a nie preto, že hráte za niekoho, na kom vám záleží. Hlavní hrdinovia a ich motívy v hre sú ako vystrihnuté z B-čkového filmu. Gangsteri, ktorí utekajú z väzenia a v hlave majú chuť po pomste, no do cesty sa im stavajú problémy s ich vlastnými rodinami. A aby to bolo ešte horšie, dialógy sú vo väčšine času, jednoducho povedané, trápne. Hru som prešiel hneď dvakrát, raz s kolegom redaktorom, druhy krát s bratom. V oboch prípadoch sme sa cez dialógy snažili nemyslieť na to, aká trápna situácia vznikla. Aby sme sa od témy “dialógy” dostali rýchlo preč, keďže tu nie je veľmi čo hodnotiť, väčšinou končia absurdne a, bohužiaľ, nepridávajú žiadne nové, podstatné informácie do príbehu.
Hra sa presúva z inšpirácie úteku z väzenia Shawshank do inšpirácie smiešnych paródií na drámy zo 70. rokov. V jednom momente vás hra núti precítiť, aký ťažký je život trestanca na úteku, v tom druhom už hráte basketbal alebo baseball na ihrisku. Niekedy sa to dokonca stane naraz, ak máte partnera, ktorému je to tak nejak jedno. V istej fáze hry som sa za moju postavu dozvedel naozaj dôležitú a intenzívnu informáciu o svojej rodine, zatiaľ čo na druhej polovici obrazovky našiel môj co-op partner bicykel so zvončekom a prišlo mu vhod naň cez celú moju ukážku zvoniť.
Ak to však nie sú dialógy, ktoré uberajú hre na intenzite príbehu, sú to pasáže príbehov, ktoré do príbehu jednoducho nesedia. Hra od vás niekedy chce, aby ste si stlačenie klávesy načasovali správne, hlavne s vašim parťákom. Napríklad aj keď šplháte v šachte otočený chrbtom k sebe klasickým spôsobom, aký sme už videli v mnohých filmoch. Vtedy to funguje dobre. Ovládanie, spolupráca, to všetko. Avšak posledná hrateľná pasáž hry od vás nechce nič iné, než stláčanie dvoch kláves dookola. Tretia a štvrtá kapitola hry sú najslabšie články hry, hra v tom momente stráca akú takú atmosféru spolupráce a príbehu, akú mala v prvých dvoch kapitolách a stane sa z nej priemerná akčná strieľačka.
Našťastie však zvyšok hry (ktorý je dlhší ako pokazený záver o ktorom sme písali skôr) obsahuje oveľa zaujímavejšie prostredia. Počas vašej cesty budete cestovať z väzenia do lesov, na farmu, do kina, karavanov a veľa ďalších pekne spracovaných lokácií, ktoré ponúkajú hromadu interaktívnych možností a logických hádaniek na vyriešenie. Tieto oblastí sú síce malé, ale zaplnené aktivitami a pridávajú tak farbu do príbehu, ktorý by bol bez toho iba čiernobiely svet dobrého a zlého. Obľúbenou oblasťou budú u vás pravdepodobne príbytky postavené z prívesov. Tam sa stretnete s množstvom možností, oddýchnete si od unikania, zahráte si baseball, basketbal, šípky a podobné. Okrem toho môžete z týchto vedľajších aktivít nazbierať aj pekné množstvo ocenení (achievementov). Stačí len skúšať a skúšať.
A Way Out má samozrejme množstvo problémov. Za ten čas, keď sa mne a kolegovi ukázali záverečné titulky na obrazovke, sme sa necítili, žeby sme sa dostatočne vcítili do postáv Lea a Vincenta. Tak ako pri každej hre, v ktorej je potenciál, aj tu by sme uvítali dlhší príbeh. Napriek tomu, áno, videli sme niekoľko naozaj krásnych scenérií, zažili sme kooperáciu, akú sme zo seba nedali hádam ani v reálnom živote a hlavne, zabávali sme sa pri riešení rôznych hádaniek a hlavolamov, aby sme naše zadky dostali z väzenia bez problémov. Takže, ak vonku prší a vy nemáte iný plán na Nedeľu, pozvite si kamoša, kúpte si pivko – dve a zahrajte si A Way Out. Bez problémov to stihnete, kým vonku znovu vyjde slnko a ešte sa aj celkom zabavíte a skúsite si hru, ktorá je iná než tie ostatné.